Dušičky inak: láskavo k sebe aj spomienkam

Dušičky. Sviatok, ktorý sa nám spája so stratou blízkej osoby, so spomínaním a tiež so smútením. Je to čas v roku, keď sa od nás často – vedome či nevedome – očakáva, že si „patrične“ uctíme tých, ktorí už nie sú medzi nami. Zvyčajne tým, že pôjdeme na cintorín, zapálime sviečku, alebo prinesieme kvety.

A tak sa môže stať, alebo sa už v minulosti stalo, že v tomto období cítime tlak na to, ako by sme mali tieto dni prežiť.

Dušičky však nie sú vždy rovnaké. Pre niekoho môžu byť naplnené pokojom, vďačnosťou a spomienkami. Pre iného môžu byť ťaživé, plné bolesti, smútku a prázdna.

Ak práve vy prežívate prvé Dušičky bez milovanej osoby, ktorá vám chýba, vedzte, že v tom nie ste sami. Tento čas môže byť náročný a je úplne v poriadku, ak ho prežívate inak, než sa od vás spoločensky očakáva.

Prvé Dušičky po strate blízkeho môžu mať svoje špecifiká

Veľké sviatky, výročia, či spoločenské udalosti po strate často prinášajú zvýšenú citlivosť, spomienky aj tlak na to, „ako by sme sa mali cítiť“. Poďme sa spoločne pozrieť na niektoré charakteristiky, ktoré môžu tieto dni sprevádzať a na to, ako im môžete porozumieť s väčšou láskavosťou voči sebe.

Zvýšená citlivosť

Počas tohto obdobia sa môžu emócie spojené so smútením zosilniť. Nie je to návrat späť, ale prirodzená vlna smútenia. Môžu sa prebúdzať spomienky, vône, či obrazy, ktoré ste mali možno potlačené – napríklad vôňa kvetov na cintoríne, mihotavé svetlo sviečok, alebo samotná atmosféra cintorína.

Symbolika a spoločenský tlak

Dušičky sú hlboko prepojené s tradíciami a očakávaniami. Mnohí majú predstavu, že sa v tomto čase obzvlášť „patrí“ ísť na cintorín, zapáliť sviečku či priniesť kvety. Pre niekoho môže byť tento rituál nápomocný a liečivý, pre iného zas príliš bolestivý alebo silený.

A je to takto úplne v poriadku. Každý z nás si môže zvoliť vlastný spôsob spomínania. Vytvoriť si doma spomienkový kútik, pozrieť si spoločné fotky, zapáliť sviečku v tichu svojho domova, alebo len symbolicky poslať blízkemu myšlienku či modlitbu.

Stretnutia s rodinou a priateľmi

Niekedy môžu byť stretnutia s rodinou či priateľmi podporujúce. Inokedy sa však môže stať, že niekto nevedomky povie niečo, čo zabolí: „Nemal/-a by si toľko plakať,“ alebo „Tvoj blízky by nechcel, aby si sa trápil/-a.“ alebo „Už by si sa cez to mal/-a preniesť.“

Je v poriadku chrániť svoje hranice, môžete sa rozhodnúť niektorých stretnutí nezúčastniť, odísť skôr, alebo si deň prispôsobiť podľa seba a svojich potrieb.

Vytvorenie nového rituálu a zmena tradícií

Obdobie dušičiek môže byť ťažké aj preto, že ich predtým sprevádzala prítomnosť osoby, ktorá vám chýba.
Keď sa snažíte zachovať staré zvyky, môže sa objaviť pocit prázdnoty a zosilnenej bolesti. Skúste si preto vytvoriť nový rituál. Taký, ktorý bude Váš a sprítomní Vám blízkeho spôsobom, aký Vám vyhovuje. 

Môžete napísať list, zájsť do obľúbenej reštaurácie, navštíviť miesto, ktoré ste spolu mali radi, spraviť si koláž zo spomienok, pustiť obľúbenú hudbu, zapáliť sviečku doma a nechať v sebe doznieť, čo práve cítite.

Láskavosť k sebe

Počas smútenia máme niekedy tendenciu byť na seba príliš prísni: „Už by som sa mal/-a vzchopiť.“ Ale prvé výročia a sviatky sú zlomové momenty, prinášajú prirodzené vlny emócií. Dovoľte si prežívať všetko, čo príde. Smútok, hnev, lásku, aj vďačnosť. Postarajte sa o seba a doprajte si to, čo vám pomáha: ticho, spoločnosť, oddych, prechádzku, alebo chvíľu len tak byť sami so sebou a svojím prežívaním.

Ako podporiť niekoho, kto prežíva svoje prvé Dušičky po strate

Ak máte vo svojom okolí niekoho, kto smúti, ponúknite mu/jej blízkosť bez tlaku. Nemusíte hľadať „správne slová“. Niekedy úplne stačí ticho, prítomnosť, obyčajné „som tu pre teba“. Rýchle riešenia nepomáhajú a nefungujú, nesnažte sa jeho/jej bolesť zľahčiť. Často najviac pomáha len to, že niekto druhý dokáže zostať pri nás aj v smútku.

‍

Neexistuje správny spôsob, ako spomínať.
Každý máme „len ten svoj“ a ten je úplne v poriadku.